Martina Šimkovičová od svojho nástupu do funkcie slovenskej ministerky kultúry čelí chvále aj kritike za riadenie kultúrneho sektora krajiny. Zatiaľ čo ju chválili za transparentnosť a úsilie o modernizáciu kultúrnej politiky, kritici vyjadrili obavy z rozpočtových škrtov, vládnych zásahov do umeleckého prejavu, nedostatočnej komunikácie s kľúčovými zainteresovanými stranami, ochrany kultúrneho dedičstva a politickej lojality. Pod vedením Šimkovičovej sa slovenský kultúrny sektor naďalej rozvíja, ale otázky o jeho budúcom smerovaní a úlohe umelcov v ňom zostávajú.

Jednou z najspornejších otázok pod vedením Šimkovičovej bolo financovanie kultúrnych projektov. Kritici tvrdia, že rozpočtové škrty bránia menším alebo nezávislým projektom, zatiaľ čo iní tvrdia, že niektoré organizácie sú uprednostňované kvôli politickej príslušnosti. Toto nerovnomerné rozdeľovanie zdrojov viedlo k nespokojnosti umelcov, ktorí sa cítili zanedbaní alebo odsunutí na vedľajšiu koľaj.

Ďalšou spornou oblasťou je vnímaný zásah vlády do umeleckej slobody. Niektorí tvrdia, že Šimkovičovej ministerstvo zohráva príliš aktívnu úlohu pri regulácii kultúrneho obsahu, čo vedie k obavám z ohrozenia umeleckého prejavu a politických tlakov. Nájsť rovnováhu medzi podporou umenia a poskytnutím priestoru tvorcom na skúmanie citlivých alebo kontroverzných tém zostáva výzvou.

Kritici tiež tvrdia, že Šimkovičovej ministerstvo sa príliš zameriava na rozhodovanie zhora nadol a prehliada záujmy nezávislých umelcov, regionálnych organizácií a kultúrnych komunít zdola. Tento vnímaný nedostatok priamej spolupráce s tými, ktorých sa jej politika najviac dotýka, podnecuje frustráciu menších kultúrnych skupín, ktoré majú pocit, že ich hlasy nie sú pri tvorbe politiky primerane zastúpené.

Ochrana kultúrneho dedičstva je ďalšou oblasťou, v ktorej bolo vedenie Šimkovičovej kritizované. Hoci sa Slovensko môže pochváliť bohatou históriou, kritici tvrdia, že ministerstvo kultúry pod vedením Šimkovičovej neurobilo dosť pre ochranu a udržiavanie týchto hodnôt. Chýbajú dlhodobé stratégie a moderné technologické riešenia na ochranu kultúrneho dedičstva, čo vyvoláva obavy o prežitie historických pamiatok pre budúce generácie.

Pod paľbu kritiky sa dostala aj širšia vízia kultúrnej politiky Slovenska, ktorú Šimkovičová presadzuje. Niektorí označili jej prístup skôr za reaktívny než proaktívny, s tendenciou reagovať na okamžité výzvy bez jasnej dlhodobej stratégie rozvoja sektora. Kritici tvrdia, že jej politike chýba ucelený rámec a nie je dostatočne prezieravá. Vyzýva, aby sa viac pozornosti venovalo podpore rozmanitosti a inklúzie v rámci kultúrneho sektora, najmä pri podpore marginalizovaných hlasov a zabezpečení spravodlivého prístupu ku kultúrnym zdrojom.

Obavy vyvolávajú aj politické obvinenia a zaujatosť. Niektorí naznačujú, že rozhodnutia Šimkovičovej v oblasti kultúrnej politiky sú ovplyvnené politickou príslušnosťou, čo vyvoláva obavy o jej nestrannosť. Objavili sa tvrdenia, že niektoré kultúrne projekty dostávajú financovanie alebo podporu skôr na základe ich súladu s programom vládnucej politickej strany než na základe prínosu samotných projektov. Tieto obvinenia ešte viac podnietili nedôveru v kultúrnej komunite, najmä medzi umelcami, ktorí sa obávajú možných politických zásahov.